RNDr. František Kele CSc.

František Kele: „Je smutné, keď človek stráca vôľu napĺňať sny“...

Významný slovenský cestovateľ, polárnik, horolezec a spisovateľ RNDr. František Kele, CSc. sa narodil 21. marca 1936 v Bratislave a žije v Dúbravke. Absolvoval okolo 70 významných ciest a výprav, napr. v roku 1984 zdolal najvyššiu horu sveta - Mount Everest a v roku 1993 viedol výpravu na Severný pól, cesty ako poctu významným slovenským dejateľom - M. Kukučína, M. R. Štefánika i M. Beňovského. Je autorom a spoluautorom vyše 30 kníh.

- V uplynulých dňoch ste boli ocenený Krišťáľovým krídlom. Čo pre Vás znamená toto ocenenie a aké miesto zaujalo medzi ostatnými oceneniami?

Prvý raz som bol ocenený ako žiak v roku 1948 v behu na lyžiach. Obsadil som druhé miesto. Veľmi si cením diplom z roku 1955, ktorý som dostal za Prvý kolektívny zimný prechod hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Cením si množstvo diplomov za výstupy na exotické vrchy - Kilimandžáro, Elbrus či na Aconcaguu, avšak najcennejší z toho druhu je certifikát z roku 1984 o úspešnom výstupe našej prvej výpravy na Mount Everest, ktorú som vtedy viedol. Potešil som sa i oceneniu Posol Slovenska, lebo tak rozhodli ľudia v ankete.

Krištáľové krídlo je pravdaže na inej úrovni. Mimoriadna cena za celoživotné dielo zastrešuje všetky predchádzajúce ocenenia, diplomy a uznania. Krištáľové krídlo, ktoré sa udeľuje štrnásť rokov, si získalo medzi divákmi vážnosť a obľubu. Za celý čas v histórii bolo po prvý raz udelené cestovateľovi, horolezcovi a polárnikovi. Porota mi zrejme pripísala k dobru aj moju literárnu aktivitu.

- Život Vám priniesol veľa zaujímavých chvíľ. Pri Vašich výstupoch na vrcholy najvyšších hôr si určite spomínate i na dramatické momenty, ktoré Vás postretli. Ktoré okamihy vo Vás zanechali trvalú stopu?

Najdramatickejšie boli vždy udalosti, keď išlo o život. Uvediem len dva krajné prípady. V Afganistane pri návrate z expedície do Hindukúša odsúdili môjho priateľa, horolezca a spolucestovateľa na trest smrti. Mali sme čo robiť, aby me získali preňho milosť. A v roku 1984 nám pri zostupe z Everestu zahynul priateľ Jozef Psotka.

- Aký máte vzťah k Dúbravke, v ktorej žijete a kde ste i dlhé obdobie pôsobili ako profesor na Gymnáziu Bilíkova?

Dúbravka a jej širšie zázemie od detských rokov predstavuje pre mňa kus života. Bývali sme na Mudroňovej ulici a prvé veľké túry v zime sme s otcom na lyžiach absolvovali smerom na Červený kríž a Patrónku, odtiaľ na Devínsku Kobylu. Mal som vtedy len šesť rokov. Ako 9-ročný som s otcom prvý raz prespal v zime na Devínskej Kobyle. Vlani v zime som si túru zopakoval s vnukom Michalom. Moja diplomová práca a neskôr rigorózna práca zahŕňala aj kataster Dúbravky. V rámci štátneho plánu vedeckého výskumu som vykonal geomorfologické mapovanie celého masívu Devínskej Kobyly (od Karloveského potoka po rieku Moravu). Ako dospelý som neraz išiel na návštevu za otcom do Tatier na Zbojnícku chatu, začal som vždy v Devíne na sútoku Dunaja a Moravy. Cez Kobylu a Dúbravku som pokračoval ďalej pod Červený most, aby som sa neskôr napojil na červeno označenú magistrálu.

- Čím je pre Vás Dúbravka jedinečná a zaujímavá? Čo by ste v nej chceli zmeniť?

V Dúbravke žijem od roku 1973. Oceňujem polohu našej štvrte. Žijeme vo veľkomeste a predsa sme tak blízko lesa, prírody. Dúbravka sa opiera o významnú kultúrnu minulosť. Jedinečné je jej prírodné zázemie. Od Dúbravskej Glavice až po vrchol Devínskej Kobyly, sa tu nachádzajú geologické a geomorfologické skvosty. Občania i miestny úrad sa snažia riešiť problémy na sídlisku. Nedocenená je však ochrana prírody v okolí Dúbravky. V minulosti som v lesoch videl už aj ,,odhodené” autá . Aj v posledných týždňoch sme opäť našli na kraji cesty smerom na Kobylu skládky odpadu, igelitové vrecká, hromady odpadkov špeciálne vyvezených (!!!) a dokonca i nábytok. Skutočne si nevieme s týmto nešvárom poradiť?

- Ktoré výpravy ste absolvovali za posledné obdobie?

Posledné roky som bol na Islande, autom som navštevoval národné parky naprieč USA, predvlani som bol v Polynézii a v Britskej Kolumbii, minulý rok sme spolu s manželkou cestovali na našej 11-ročnej Felícii na Korziku a Sardíniu. Vlani v októbri som uskutočnil pre mňa nezvyčajnú cestu. Zúčastnil som sa ako jediný vyslanec Slovenskej republiky na Svetovom fóre duchovnej kultúry v Astane (Kazachstan).

- Čo by ste ešte v živote chceli dosiahnuť?

Mám viacero tajných snov a cieľov. Najsmutnejšie, ba priam tragické je, keď človek stráca vôľu sny napĺňať.

- Čo je pre Vás v živote podstatné?

Podstatné sú pre mňa medziľudské vzťahy. Odmenou za ne je zdravý a pokojný spánok.