22. apríla 2019
Meniny má Slavomír
DúbravkaMestská časťHistória mestskej časti DúbravkaV archíve Bratislavskej kapituly

V archíve Bratislavskej kapituly

V Uhorsku dnešnú funkciu verejného notára vykonávali tzv. vierohodné miesta, ktoré spravidla sídlili pri cirkevných výkonných orgánoch, kapitulách. Z činnosti bratislavského vierohodného miesta sa pôvodne vo veži korunovačného kostola Sv. Martina zachoval archív Bratislavskej kapituly. Písomnosti boli zavesené v kožených vreciach. Dnes sú uložené v Slovenskom národnom archíve na Drotárskej ceste, no signatúry ostali podľa pôvodného uloženia  a orientáciu v nich umožňujú zachované pôvodné protokoly (evidenčné knihy). O Dúbravke sa z nich dozvedáme v súvislosti s obdarovaním kastelána hradu Devín za verné služby. V čase keď zemepánmi devínskeho hradu bol rod Bátoriovcov,  a patrili k nemu mestečko Devín, Dúbravka, Devínska Nová Ves a Rača, významne prispel k ich rozvoju správca, kastelán Michal Baj s manželkou Annou rodenou Coborovou. Bátoriovcom patrilo devínske panstvo v r. 1527 - 1605. Keďže členovia rodu zastávali vysoké štátne funkcie (palatín, župan) nemali čas sa venovať panstvu. Prosperita závisela od  schopností, ale aj od poctivosti kastelána.  Mali šťastnú, ale i štedrú ruku. Mikuláš Bátori so súhlasom svojho brata Štefana r. 1573 za verné služby darovali  kastelánovi Michalovi Bajovi dedinu Dúbravka, jednu pustu a možnosť postaviť si kaštieľ v Devínskej Novej Vsi a k nemu 12 rodín služobníkov. Pretože nebol šľachticom, šľachta Bratislavskej stolice na svojom zhromaždení (kongregácii) odmietla súhlas s darovaním. Zasiahol panovník, ktorý 1. 4.1583 vydal vo Viedni rozhodnutie, že nariaďuje uviesť Michala Baja do držby darovaného majetku a poveril tým Bratislavskú kapitulu. Pre protesty iných záujemcov (aj zo strany kapituly) štatúcia nenadobudla právnu účinnosť, preto kráľovský miestodržiteľ Štefan Radecius nariadil 4.7.1584 novú štatúciu. Od toho dátumu sa teda stal vlastníkom Dúbravky Michal Baj. Nie na dlho. Rod Bátoriovcov vymrel bez mužského potomka smrťou  Štefana Bátoriho r. 1605. Zakrátko po ňom, začiatkom r. 1606, zomrel i Michal Baj. Podľa uhorského práva, keď šľachtický rod vymrel bez mužského potomka, jeho majetok sa mal vrátiť kráľovi.  Vo vtedajších búrlivých politických pomeroch (Bočkajovo povstanie ) sa nik nedomáhal pozostalosti po Štefanovi, poslednom Bátorim. Situáciu využil Ján Keglevič, ktorý sa oženil so Zuzanou, dcérou Michala Baja, a tak sa dostal na hrad Devín. Pochádzal zo starej chorvátskej rodiny, ktorá mala majetky vo varaždínskej stolici a v dnešnom Slovinsku. Patril k tým zemepánom, ktorí si boli vedomí dočasnosti užívania majetku a podľa toho sa aj správal. Doviedol si kastelána Ladislava Moreho, provízora (hospodára) Michala Baloga a ostatných služobníkov a strážcov brán. Keď za Keglevičovej neprítomnosti prišla na Devín deputácia sestry po Štefanovi Bátorim, Alžbety, vdovy po Františkovi Nádašdym, aby Keglevič s manželkou vydali im hrad a panstvo, ktorých sa neoprávnene zmocnili, títo úradníci ich nevpustili do hradu a tvrdili im, že ešte za Baja hrad obsadilo cisárske vojsko, že je v ňom aj teraz a že Keglevič s manželkou v ňom býva len so súhlasom kráľa. Keglevič neotáľal, prenajal si od cirkvi vyberanie cirkevného desiatku (desiatej čiastky z úrody obilia, vína a chovaných oviec- jahňatá), ktorý každoročne zvyšoval – v peniazoch to predstavovalo z každej dediny najprv 40 zlatých, potom až 50 zlatých. Keď na uhorskom sneme  r. 1609 sa rozhodlo, že hrad a panstvo Devín patrí kráľovskému fišku vidíme, ako sa Keglevič usiluje dostať ho aspoň do zálohu. Požičiava si peniaze od Bakičovcov z Ostrého Kameňa a od bohatého Devínčana Urbana Mesároša, ktorému sľubuje, že ak nesplatí včas pôžičku, bude mu patriť Dúbravka. Na dôkaz vážneho úmyslu mu vopred dáva do zálohu dvoch poddaných z Dúbravky, Mikuláša Lukšiča a Jána Matejoviča. Túto výpoveď urobil Keglevič v mene svojej manželky Zuzany a detí Františka, Jána a Anny pred kanonikmi bratislavskej kapituly, ktorí museli prísť spísať to na Devín, lebo Zuzana Bajová ležala po pôrode. Zdá sa, že peniaze zohnal, a tak Matej II. mu hrad dal do zálohu za 400.000 zlatých  Keglevič sa dostal do finančných problémov, nesplácal pôžičky, nedodržiaval dohodnuté podmienky pôžičiek a naopak zavádzal nové poplatky pre svojich poddaných, zaberal im úrodu z ich polí a viníc, zvyšoval poddanské ťarchy, neuznával výsady a zaužívané práva. Nespokojnosť poddaných bola tak veľká, že boli odhodlaní pridať sa pri vhodnej príležitosti k vzbure proti svojmu zemepánovi  Túto príležitosť poskytol majiteľ levárskeho panstva Sígfríd Kolonič na jar r.1616, ktorý im tvrdil, že už má  kráľovský prípis, ktorým sa oslobodzujú z poddanstva, ak mu pomôžu dobyť hrad. Poddaní sa ozbrojili vidlami a kosami a hrad 24. 5.1616 dobyli a vyrabovali. Zakročil však palatín Juraj Turzo, kráľovské vojsko Koloniča zajalo a Keglevič sa vrátil na Devín. Pomstil sa na poddaných za účasť na vzbure. Utrpenie prinútilo poddaných  podať žalobu na zemepána u samotného kráľa. Dvorský sudca nariadil vyšetrovanie a vypočúvanie svedkov k 14 bodom sťažnosti poddaných: Sťažovali sa, že Ján Keglevič nezachováva ich starodávne práva, zaťažil ich novými a neobvyklými dávkami, zle s nimi zaobchádza, že hrozil trestom pre tých, čo zapríčinili dobytie hradu, že štrnástich zavrel v okovách do najtmavšieho žalára, že dal vyniesť rozsudky sudcami, ktorých si sám vybral, že za vyrabovanie hradu vymáhal 20.000 zlatých, že zakázal výčap vína, že ich ženie na roboty s manželkami a deťmi, čo sa protiví všetkému právu a kresťanskej láske, že pre jeho ukrutné nároky nevládzu obrobiť svoje poddanské polia, že nerešpektuje panovníkove nariadenia, ktoré sa poddaných zastávajú, že tak neľudsky s nimi zaobchodí, že boli prinútení utiekať sa o ochranu ku kráľovi. Všetky výsluchy ( trvali od 23. októbra až do 10. novembra a vypočuli 224 svedkov) potvrdili oprávnenosť sťažnosti a to, že vylúpenie hradu urobili Koloničovi ľudia a nie poddaní devínskeho panstva. Vyšetrovatelia informovali kráľa o výsledku a ten poddaným dal za pravdu. 4.9.1617 potvrdil ich práva a slobody ako ich mali za Mikuláša Bátoriho a uznal za platné  vtedajšie vyrúbenie poddanských dávok a povinností. Bratislavská kapitula mala zabezpečiť vykonanie kráľovho rozhodnutia. Svedkami oznámenia tohto rozhodnutia v Devíne boli lamačský farár Mikuláš Urbanič, bratislavskí senátori, prísažní mošonskej stolice, prísažní zo Stupavy, z Rače a richtár z Lamača. Panovník teda vyhovel sťažnosti  a Keglevič sa musel mierniť vo svojom  tyranizovaní a hneve na poddaných. No súd rozhodol, že poddaní musia uhradiť súdne trovy. Splácali ich ešte aj v r. 1627. Už však nie krutému Jánovi Keglevičovi, ale jeho synovi Františkovi a dcére Anne vydatej Erdédiovej.

 

PhDr. Jozef Klačka

Ústredný archív SAV

 


Dúbravská televízia

Videozáznamy

Videozáznamy MZ nakrúcané DTV.

dubravska.televizia@internet.sk       

Dúbravská televízia, spol. s r.o., Saratovská 2/A, 841 02  Bratislava

Dúbravské noviny