22. septembra 2019
Meniny má Móric
DúbravkaMestská časťOsobnosti DúbravkyPedagóg a humorista Ján Grexa

Pedagóg a humorista Ján Grexa

„Dúbravka má v každom ročnom období svoje čaro,“ hovorí vysokoškolský pedagóg a humorista, prof. PhDr. Ján Grexa, PhD.

Napriek tomu, že ho mnohí poznajú skôr ako humoristu z televíznej obrazovky, jeho pôvodnou profesiou je učiteľstvo, hoci v detstve chcel byť farárom. Vyštudoval však Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (aprobácia slovenčina - dejepis). Popri profesii svoj život zasvätil aj športu: či už ako nadšenec pohybovej kultúry, aktívny i rekreačný športovec alebo pedagóg Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského či Fakulty športových štúdií Masarykovej univerzity v Brne. Je členom Slovenského olympijského výboru i predsedom Slovenskej olympijskej akadémie. Je autor publikácií z oblasti športu, humoru i olympizmu, nezaprie pozitívny vzťah k rodnému Breznu, ale jeho domovom je už viac ako 30 rokov mestská časť Dúbravka.

- Bratislavu ste spoznávali ešte počas vysokoškolských štúdií. Čo Vás viedlo k tomu, že ste sa aj s rodinou zabývali práve v Dúbravke?

V Dúbravke bývam od februára 1974. Bol som nesmierne šťastný, že som tu dostal byt. S manželkou sme najskôr žili v družstevnom byte v jednom z prvých vežiakov v Brezne. Po mojich protisocialistických aktivitách v roku 1968 som bol z Brezna „odídený“, našťastie ma prijali na FTVŠ UK v Bratislave. Lenže nemali sme byt a museli sme sa provizórne presťahovať do Trnavy, kde sme si „užili“ internátny život. Nebolo jednoduché bývať zrazu s dvoma malými deťmi v horších podmienkach a po vodu alebo so šerblíkom klusať na druhý koniec chodby. Navyše, moja žena ako Bratislavčanka nebola zvyknutá na internát, tým menej na nedôstojné bývanie v tom trnavskom. Našťastie sa nám však po dvoch rokoch podarilo získať družstevný byt v Dúbravke a vôbec nám neprekážalo, že je na 4. poschodí a v dome nie je výťah. Po trnavských trampotách som ešte zopár mesiacov nechcel veriť, že naozaj opäť bývame ako slušná rodina. Okrem toho sme boli radi, že na rozdiel od jedného otrasného suseda v Brezne, máme v dúbravskom paneláku šťastie iba na dobrých susedov.

- Ako na Vás Dúbravka zapôsobila? Ako sa Vám tu s odstupom času býva?

Veľmi dobre. Bol som od prvej chvíle rád, že som práve tu a nie dajme tomu v Petržalke. Veď aj Brezno má lokalitu s menom Dúbravka. O tunajšej Dúbravke som dovtedy vlastne nepočul. V čase mojich vysokoškolských štúdií Bratislava končila tam, kde električka č. 7 - na Riviére. Na Dúbravku som si rýchle zvykol, lebo je v peknom prostredí, z jednej strany mám krásny výhľad na lamačský kostol, pod naším domom sú ihriská a tenisová škola, no a v okolí je veľa zelene.

- Ste neustále spätý so športom, či už na akademickej pôde alebo priamo „v teréne“. Ktorým pohybovým aktivitám sa v súčasnosti venujete?

Dúbravka mi športovo vyhovuje. V každom ročnom období má svoje čaro. V zime si zapnem bežky priam pred dverami paneláku a vydám sa na Kobylu. V lete sa tu dá poprechádzať, vysadnúť na bicykel alebo sa ochladiť na kúpalisku. Predtým som na bicykli absolvoval aj terénne jazdy cez les. V súčasnosti som už opatrnejší, ale rád podnikám cyklotúry z Dúbravky k Morave až do Moravského Jána alebo na dunajskú hrádzu. A ak by som zalovil hlbšie v pamäti, každý deň sme tu pred pár rokmi spolu s kamarátmi kategórie „starí páni“ mastili volejbal či nohejbal. Spomínam si, ako som sa z chaty z Limbachu od svokrovcov pravidelne uháňal trabantom v nedeľu popoludní na volejbalové zápasy do Dúbravky. Čudovali sa mi, že z pekného prírodného prostredia utekám do mesta. A ja som im tvrdil, že tiež idem do pekného prostredia.

- Má z Vášho pohľadu Dúbravka v niečom rezervy? Čo by sa v nej prípadne malo zlepšiť?

Mrzí ma, že niektoré chodníky sú málo udržiavané. Malo by sa viac dbať o čistotu a úpravu okolia. Okrem toho, je škoda, že sa Dúbravka stále zahusťuje. Nám postavili neďaleko veľkú budovu – „opachu“. Určite sa ten priestor dal krajšie využiť. A čo Dúbravke určite chýba? Pekné centrum alebo námestie, ktorým by sa mohla pochváliť.

- Na verejnosti ste skôr známy ako humorista. Začínali ste s kresleným humorom a až neskôr ste sa prepracovali k písanému. Roky však pôsobíte ako pedagóg a prednášate Dejiny športu. Čím sa cítite byť najviac?

Som taký hybrid, čo chce byť všade doma a potom u nikoho nie som doma. ☺ Kedysi ma kolegovia historici brali ako „toho“ telocvikára, kolegovia telocvikári ako „toho“ historika. Pre humoristov som bol zase privážny profesor a pre profesorov pribláznivý humorista. Dnes sú našťastie jednotlivé tábory ku mne tolerantnejšie a myslím si, že môj širší záber má výhody. Študentom pri prednáškach dokážem „zosrandiť“ suchopárne dejiny a svoj (dúfam že) humor zase vyfutrovať racionálnym pozadím.

- A čo Vaši študenti? Povráva sa o Vás, že ste prísny pedagóg.

Predmet dejiny športu, ktorý som roky prednášal v Bratislave a teraz ním trápim brnenských poslucháčov, nepatrí u „telocvikárskych“ študentov práve medzi obľúbené, pretože je náročný a vyžaduje si rozsiahlu prípravu. Pohybovo nadaní študenti majú radšej také predmety, pri ktorých nemusia do seba vstrebať kvantum teórie, ale kde môžu kultivovať pohybové schopnosti. Takže skúšky z dejín športu pripomínajú často „letecký deň“. Avšak nikdy som nepatril k učiteľom, ktorí by chceli študentov pri skúške„potopiť“ a vyliať ich zo školy. Trval som však na tom, aby aj za cenu „čiernych termínov“ (čo je pre skúšajúceho práca navyše) získali potrebné vedomosti, prehľad, dokázali si spojiť fakty do súvislostí, lebo o tom sú dejiny, dejiny športu nevynímajúc.

- Nazrime do Vášho súkromia. Usmerňovali ste v športe aj Vašich dvoch synov?

Staršieho, ktorý bol talentovaný na hry, som nahováral na tenis, ale on si vybral futbal – bol brankárom v žiackom i dorasteneckom družstve Dúbravky A ako stredoškolák chytal za „dospelácke“ dúbravské béčko. Mladší syn robil atletiku a chodil aj na plávanie. Od výkonnostného športu synovia odišli, nepochybne aj kvôli alergii, ktorú „kúpili“ zrejme tu v Bratislave. Ale kritické pubertálne obdobie zvládli aktívnym športovaním tak, že ho prešportovali a nepodľahli takým nerestiam ako fajčenie, alkohol či nedajbože drogy.

- Máte dve vnučky, aký majú vzťah k dedkovi a dedko k nim?

Ten vzťah je taký na diaľku. Vnučky žijú v Nemecku, takže som skôr sviatočný dedko – venujem sa im nebezpečne málo, o to sú naše stretnutia radostnejšie. Je to tak trochu pokračovanie otcovstva, z ktorého som sa tiež ulial. Bol som tzv. „špičkový“ otec - synovia museli doma chodiť po špičkách, lebo ocino pracuje. Ale myslím si, že aj na vnučky sa preniesol športový gén. Staršia sa venovala atletike a koketovala s pozemným hokejom, mladšia sa zasa svedomite venuje plávaniu. Sviatočné dedkovstvo si však užívam príjemne. Milujem ich a dobre si s nimi rozumiem, s tou väčšou si vcelku pravidelne mejlujem a keďže je blond, vymieňame si aj vtipy o blondínach. ☺


prof. PhDr. Ján Grexa, PhD.

1941 v Brezne

štúdiá: 1947 – 1955 Osemročná stredná škola

1955 – 1958 Jedenásťročná stredná škola

1958 – 1962 Filozofická fakulta UK Bratislava

1973 – PhDr.

1981 – CSc. / Ph. D

1990 – docent

1998 – univerzitný profesor - odbor dejiny

1963 – 1969 Stredná škola pre spoločné stravovanie Brezno

1969 – 2006 Fakulta telesnej výchovy a športu UK Bratislava

2006 - Fakulta sportovních studií Masarykovej univerzity Brno

Cena Vladimíra Černušáka za olympijskú výchovu (2006)

Strieborné olympijské kruhy (2007)

ženatý otec 2 synov, 2 vnučky


Dúbravská televízia

Videozáznamy

Videozáznamy MZ nakrúcané DTV.

dubravska.televizia@internet.sk       

Dúbravská televízia, spol. s r.o., Saratovská 2/A, 841 02  Bratislava

Dúbravské noviny