O počiatkoch Dúbravky

Doteraz poznané najstaršie doklady o osídlení chotára dnešnej Dúbravky sú z doby kamennej, presnejšie zo strednej a mladšej kamennej doby, teda päť tisícročí pred narodením Krista. Kamenné štiepané nástroje, ale aj hroby pri dnešnom Technickom skle sú jednými z prvých dokladov o zvyku spaľovať mŕtvych v tzv. Bratislavskej bráne. Vo viedenskom Prírodovednom múzeu sú uložené predmety z doby bronzovej nájdené na úpätí Kobyly pri studničke Zajčák. Aj Kelti, ktorí sem, ku strednému Dunaju, začali prenikať od druhej polovice 5.stor. pred Kr. zanechali svoje stopy (mince) pod Kobylou nad Technickým sklom i na Hrubej lúke (dnes Agátová) i Za Krpašom. Pri výstavbe kasární na vrchole Kobyly bolo zničené ich mohutné hradisko. Po Keltoch sa tu objavujú Rimania a Germáni. Z tejto doby sa našli rímske tehly v lese Za blatom a nad Dúbravskou studničkou, ale našla sa celá Vila rustica ( nie vojenská stavba) pri Technickom skle. Slovania v chotári vybudovali unikátnu sklársku pec (medzi Dúbravskou studničkou a Bielym kameňolomom). Pri stavbe pece použili rímske tehly a produkciou skla zásobovali široké okolie. Hoci nepoznáme doklady z obdobia príchodu staromaďarských kmeňov predpokladáme, že chotár Dúbravky nebol vyľudnený. Predpoklad potvrdzujú aj písomné pramene. Vieme, že toto územie sa spomína v statiach o boji Nemcov s Moravanmi v kronike kláštora v nemeckom Fulde. V r. 855 sa spomína, že franský kráľ Ľudovít útočil na Rastislava v meste, ktoré sa v domácom jazyku volá Dowina, t.j. dievča.

Ľudovítov syn Karol sa dostal r. 871 počas východofranskej výpravy voči Moravanom do „ nevýslovnej pevnosti Rastislavovej, od všetkých i najstarších odlišnej“ .Táto nevýslovná pevnosť sa pre nasledujúce obdobie natrvalo, až na 12 storočí, stala sídlom vlastníkov dúbravského chotára a od 16. storočia i v ňom vybudovanej dediny. Vznik dediny Dúbravka úzko súvisí s expanziou Turkov na Balkán a po vyhranej bitke pri Moháči r. 1526 do Chorvátska a Uhorska. V tom čase (od r. 1527) zemepánmi na Devínskom hrade boli Bátoriovci. Vlastnili aj majetky na západ od Záhrebu sústredené okolo Susedgradu a Dolnej Stubice. Práve turecké plienenie podnietilo Bátoriovcov presťahovať svojich poddaných na svoje bezpečnejšie majetky na severe Uhorska. Nebola to len starostlivosť o bezpečnosť svojich poddaných, ale a najmä, spustošené územie ich panstva vojskom, ktoré sa tu zdržiavalo, aby ochránilo Viedeň pred Turkami. Viedlo to  Bátoriovcov k dosídleniu devínskeho panstva Chorvátmi.

Podľa priezvísk prvých prišelcov sa ukazuje, že to boli sedliaci prevažne z majetkov Záhrebskej kapituly z východnej strany Záhrebu. Ak vieme, že do Šenkvíc prišli Chorváti zo Sisaku (pomenovali si tak potok, ktorý tečie cez dedinu), potom môžeme tvrdiť, že do Dúbravky prišli Chorváti z dediny Dubrava na majetkoch Záhrebskej kapituly zvaných Štibra s centrom v Sesvetskom Kraljevci. (Až dodnes sa v jazyku devínskonovoveských Chorvátov Dúbravka volá Dubráva). Podľa súpisu cirkevného desiatku, ktorý vyberala Záhrebská kapitula z úrody obilia, vína, prosa, pohánky, ciroku a z chovaných ošípaných sa ukazuje, že z jej panstva odišli v r. 1540/41. V daňovom súpise Bratislavskej stolice z r. 1553 Dúbravka ešte nie je zapísaná. To je doklad, že noví osadníci dostali na tie časy najdlhšiu „ kolonizačnú slobodu“ v trvaní 12 rokov. Aby vyklčovali les, postavili si domy, vychovali dobytok, boli oslobodení od roboty na panskom, od daní, darov, dávok a služieb. V neskorších daňových súpisoch už sú daňovníci z Dúbravky zapísaní.

Bátoriovci zastávali vysoké štátne funkcie. Štefan bol palatínom ( po kráľovi najvyššia hodnosť v Uhorsku), Mikuláš županom Bratislavskej stolice. Hradu Devín a panstvu nevenovali veľa času. Na to mali spoľahlivého šafára a kastelána v osobe Michala Baja (Bay). Mikuláš sa rozhodol odmeniť ho za verné služby a povznesenie panstva tak, že mu r. 1573 daroval dedinu Dúbravka, jednu pustu a dovolil mu postaviť si kaštieľ v Devínskej Novej Vsi. K nemu  ako služobníctvo mu daroval 12 želiarskych rodín (bezzemkovia). Keď svoje rozhodnutie predložil na schválenie na zhromaždení župnej šľachty, stretol sa s jej jednomyseľným nesúhlasom. Napriek argumentom župana, šľachta trvala na svojom, že nešľachtic nemôže mať poddaných, dokonca vlastniť celú dedinu, mať kaštieľ so služobníctvom. Keďže Mikuláš tiež trval na svojom, rozhodol r. 1583 sám panovník. Vydal listinu v ktorej vyzdvihuje zásluhy Michala Baja voči jeho osobe i kráľovstvu, zásluhy o zveľadenie Devínskeho panstva a nie na poslednom mieste aj svoju náklonnosť  k Bajovej manželke a súhlasil s obdarovaním, ktoré navrhol Mikuláš Bátori. Tak sa Dúbravka stala majetkom schopného kastelána. Nie vždy však Dúbravka mala také šťastie.