23. septembra 2019
Meniny má Zdenka
DúbravkaMestská časťHistória mestskej časti DúbravkaDúbravčania odovzdane slúžili...

Prečo Dúbravčania odovzdane slúžili?

Posledné zamyslenie o prínose Dúbravky zemepánom Pálfiovcom nastoľuje položenú otázku. Prečo sa nebúrili a bez protestov dávali, platili, robotovali? Prvá a najpádnejšia odpoveď je: lebo to tak bolo „odjakživa“, za celé obdobie feudalizmu to bolo normálne. Ale nešlo len o „zvykové právo“, malo to aj svoje zákonné podloženie. Trocha odbočím. V tomto spoločenskom systéme sa obyvateľstvo (ľud, populus) delilo na privilegovanú šľachtu (v rôznych stupňoch: veľmoži, baróni, preláti, grófi) a na plebs, nešľachticov. Pravé výsadné postavenie sa získalo vojenskou službou a ďalšími zásluhami voči kráľovstvu a kráľovi a potvrdzovalo sa udelením majetkov. Šľachtictvo sa dedilo (aj potomok šľachtica s nešľachtičnou (plebejkou)-naopak nie) a mohlo sa ešte získať adopciou. Uhorská šľachta vo svojej prísahe vernosti kráľovi mu sľubovala „ vitam et sangvinem“, život a krv, teda že v prípade ohrozenia kráľovstva pôjde ho vojensky chrániť a bude ochotná aj v boji utrpieť rany, ba dokonca padnúť. Za to bola oslobodená od akýchkoľvek peňažných či naturálnych povinností voči panovníkovi a jeho dvoru i vyňatá spod súdnej právomoci nižších súdnych orgánov. Ale šľachtic, tak ako plebejec, si uvedomoval, že má len jeden život a radšej sa v chúlostivej situácii rozhodol poslať na bojisko za seba náhradu. Táto „taktika“ vyústila v čase tureckej expanzie do situácie, že keď ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc vyhlásil na jar r. 1514 križiacku vojnu proti Turkom, do armády nastúpili miesto šľachty jej zástupcovia, sedliaci, remeselníci, mestská chudoba, drobní zemania, študenti vyzbrojení zbraňami primeranými ich pôvodu (cepy, vidly, kopije, šable). Vznikla „ľudová armáda“ na čele s drobným zemanom Jurajom Dóžom a šľachta sa naľakala, že pôjde proti nej. Okolo Budína zhromaždených 80.000 „ ozbrojencov“ pustošilo a tiahlo uhorskou nížinou nie proti Turkom, ale do Sedmohradska a tam pri Temešvári v polovici júla 1514 ich palatín Štefan Bátori rozprášil. Túto situáciu označujú historici ako povstanie Juraja Dóžu, sedliackeho kráľa upáleného na hranici so žeravou železnou korunou na hlave. Práve toto povstanie malo za následok prijatie zákonných noriem, ktoré sme na začiatku spomenuli a boli legislatívnym podložením predtým „voľnejšieho zvykového práva“.

Uhorský snem (krajinské zhromaždenie šľachty) v snahe „zamedziť na večné časy“ opakovanie podobných povstaní rozhodol, že všetci sedliaci, ktorí povstali proti svojim „prirodzeným pánom“ mali by byť odsúdení na trest smrti. Aby však nevzniklo také veľké krviprelievanie a aby nebolo vyhubené všetko roľníctvo, bez ktorého šľachta je nemožná, nariadil všetkých kapitánov, stotníkov, desiatnikov a agitátorov na vraždenie šľachty a prznenie panien a žien bez milosti popraviť. Sedliaci, ktorí nahradia spôsobené škody sa majú ušetriť. Ale aby sa navždy zapamätalo, že povstať proti pánom je ohromný zločin, v budúcnosti všetci roľníci usadení kdekoľvek v tejto krajine (okrem slobodných a opevnených miest, ktoré ostali verné kráľovi) pre ťarchu svojej velezrady nech stratia slobodu, (podľa ktorej mali možnosť sťahovať sa z miesta na miesto) a sú svojim zemepánom daní do úplného a večného poddanstva. Bez súhlasu svojich zemepánov nemajú viac možnosť sťahovať sa a usadzovať sa na novom mieste. Ďalej všetci sedliaci, či sú ženatí a majú usadlosť, alebo majú iba dom a sú želiarmi, všade sú svojim zemepánom povinní každoročne zaplatiť 100 denárov (1 zlatý) v dvoch splátkach na Juraja a na Michala, ďalej sú povinní slúžiť svojim pánom 1 deň týždenne, odovzdávať im každý mesiac jedno kura, dávať z celej úrody (či zožatej, alebo skosenej, z vína) deviatu čiastku (teda z desiatich snopov zbožia, alebo z desiatich kubulov vína sedliakovi ostane 8, lebo desiaty patril cirkvi) každoročne odovzdať dve husi ( malú na Turíce a vykŕmenú na Martina), z každej dediny, ktorá má 10 a menej poddanských usadlostí na Vianoce jednu vykŕmenú ošípanú. Osobnej slobody sedliaka sa tvrdo dotýkalo ustanovenie o vdovách, ktoré ak mali poddanské povinnosti u jedného zemepána a chceli sa vydať druhý raz za poddaného susedného zemepána, nesmeli sa vydať a presťahovať bez súhlasu zemepána. Ak mali z prvého manželstva syna, ten keď dospel, musel sa vrátiť k pôvodnému zemepánovi, na ktorého panstve bol splodený. Nie menej tvrdé boli ustanovenia o útekoch poddaných, odvlečení a násilnom vrátení i sankciách. Na večnú pamäť roľníckej zrady bolo zakázané, aby ktokoľvek roľníckeho pôvodu sa stal biskupom a arcibiskupom.

Zvykové právo v kombinácii s popísanou legislatívou teda neposkytovalo ani Dúbravčanom priestor na snahu o zmiernenie tvrdých životných podmienok.

PhDr. Jozef Klačka

Ústredný archív SAV


Dúbravská televízia

Videozáznamy

Videozáznamy MZ nakrúcané DTV.

dubravska.televizia@internet.sk       

Dúbravská televízia, spol. s r.o., Saratovská 2/A, 841 02  Bratislava

Dúbravské noviny