Dúbravka › Mestská časť › História mestskej časti Dúbravka › Čo smel zemepán
Čo smel zemepán
„Pretože všelijaké panské dávky, urbárske roboty a povinnosti podľa vlastností sedliackych domov musia byť nariadené a takové domy nie na každom mieste sú jednaké“ sa spísala dohoda (urbár) osady Dúbravka, „která gruntovnému pánovi Gróf Pálfi Miklošovi prináleží“ 10. apríla 1768. Šiesty „punkt“ tejto dohody hovorí o „panských právach a čo podľa nich panstvu prináleží“. Ak zomrie poddaný bez potomkov, vtedy to treba hneď oznámiť panstvu a jeho polia i celkový majetok môže si zemepán prisvojiť tak, že obci vyplatí ich hodnotu ( po odrátaní dlhov). Ak by sa stalo, že pre tvrdé a nemilosrdné zaobchádzanie sa rozhodne poddaný potajomky utiecť, potom jeho majetok má sa prideliť sedliakom alebo bezmajetným s podmienkou, že budú odvádzať roboty a dávky, ktoré k tomu majetku patrili. Podľa dekrétu kráľa Vladislava Jagelonského je poddaným „silno“ zakázané akékoľvek poľovanie, lovenie vtákov, chytanie rýb, pretože táto sloboda patrí k panskému právu a je daná len samotným pánom. Hoci poddaní majú právo istý čas „šenkovať“ víno, ak zemepán postavil hostinec pre pocestných, potom v ňom môže cez celý rok „všelijaký trunk alebo nápoj šenkovať“ Predávať pivo a pálenku v hostinci môže iba zemepán, lebo len on má právo vyrábať tieto nápoje. Ak zemepán poveril svojho poddaného funkciou krčmára, potom krčmár nie je povinný robotovať na panskom a naopak, zemepán mu má za vyčapované „vedrá, alebo okovy“ zaplatiť po štyri grajciare. Zemepánovi patria všetky mýtne a jarmočné poplatky Zemepán ale nesmie brániť poddaným predávať a kupovať tabak, med, vosk, maslo, ľan, konope, nesmie im tento tovar zobrať, ale môže si ho prednostne kúpiť pre svoju vlastnú potrebu. Musí však zaplatiť toľko, koľko sú ochotní zaplatiť iní kupci. Zemepán nemá právo nútiť poddaného, aby svoje obilie mlel v panskom mlyne. Poddaný už nie je povinný dávať svoj hnoj na zemepánove vinohrady a keď vozí panský hnoj, musí sa mu to zarátať ako robotná povinnosť. Dohoda ruší odvádzanie desiatku z husieho peria, odovzdávanie slamy na zimné obaľovanie viniča v panských vinohradoch, ruší poddanské poplatky na panských hájnikov, správcov, husárov, exekútorov, na ich vydržiavanie a uniformy, ruší vyberanie finančnej zábezpeky, že poddaný tajne neujde. Zemepán nemôže nútiť poddaného, aby svoje „v robotách strhané a chromé hovädá“ nechal zabiť a vysekať v jeho panskej jatke. Ale od „všetkých zemských užitkov“ (úrody), okrem tých , ktoré narastú v záhradách pri dome, ako aj od všetkých kozliat a baránkov narodených v konkrétnom roku a včelích klátov (úľov)
je poddaný povinný odovzdať zemepánovi deviatu čiastku v naturáliách alebo do sviatku Sv. Jána Krstiteľa, alebo do sviatku Sv. Štefana. Ak bol rok tak neúrodný, že vo viniciach nebola úroda, dohoda „povoľuje“ poddanému, že nemusí v tom roku vyplatiť deviatok, ale umožňuje mu odovzdať ho z úrody, ktorú „ bude mať z požehnání Božího v budúcom roku“.
Ak si ale poddaní medzi sebou ukrivdili, dohoda stanovuje postup, že sa môžu sťažovať panským úradníkom. Ak sa sťažujú na úradníka, treba sa obrátiť na zemepána. Ak krivdil zemepán, môže sa sťažovať na stolici (župe). Ak úradník, alebo zemepán trestal poddaného za jeho sťažnosť prednesenú stolici u ktorej hľadal „poľahčenie“ z krutého zaobchádzania dohoda ustanovuje, že zemepanskí úradníci i zemepán „majú súdení býti“.
PhDr. Jozef Klačka
Ústredný archív SAV