3. októbra 2024
Meniny má Stela
DúbravkaMestská časťOsobnosti DúbravkyAutorka príbehov a rozprávok Katarína Petkaničová

Autorka príbehov a rozprávok Katarína Petkaničová

Osobnosť Dúbravky „Tunajšie lesy mi dávajú veľa inšpirácie“, hovorí autorka príbehov a rozprávok Katarína Petkaničová.

V Dúbravke je známa ako spisovateľka, ktorej vyšlo už 10 publikácií. A hoci sa ona sama nepovažuje za spisovateľku, lebo ju písanie neživí, koníčku menom písanie sa upísala už dávno a stalo sa súčasťou jej života. Niekoľko posledných rokov sa venuje tvorbe pre deti, ale skúsenosti má aj s knihami kuchárskych receptov či vtipov.

-    Ako ste sa dostali k literárnej tvorbe? Kedy ste v sebe objavili čaro písania?

Píšem asi 40 rokov a začala som počas strednej školy. Privyrábala som si písaním krátkych literárnych útvarov do časopisov a novín a keď mi niečo z toho vyšlo, tak som sa veľmi tešila. Hoci som z toho nezbohatla, lebo vtedajšie honoráre boli len 20 či 30 korún, ale mala som radosť z každého uverejnenia aj kvôli vreckovému. Písala som aj básne, ale tie som nikdy neuverejňovala. Mám ich však zviazané do šiestich knižiek na pamiatku. Neskôr, keď som sa vydala, som rada varila a piekla a veľa mojich známych si odo mňa pýtalo recepty. Keď ma už nebavilo ich stále dokola prepisovať, rozhodla som sa, že vydám knižku receptov a obohatila som ju aj o básničky, rýmovačky, príslovia, porekadlá, dobré rady napr. o údení mäsa, či príhody z našej rodiny. Vydala som ich viacero a každá knižka obsahovala niečo osobité. Keďže mám manžela, ktorý rád rozpráva vtipy a humorné príhody, tak som sa jedného dňa rozhodla, že všetky spíšem a z jednej knihy boli zrazu dve.

-    K napísaniu Vašej prvej detskej knihy „Hody s upírom“ Vás inšpiroval syn. Ako si spomínate na toto obdobie?

Na to mám pekné spomienky. Bolo to v čase, keď sa začínalo pracovať s počítačmi. Môj syn Dodko si vtedy zlomil nohu, bol v nemocnici a ja som ho chcela prekvapiť, že mu napíšem knihu. Nazývam ju takým malým detským hororom z prostredia Dúbravky a mojím prvým posudzovateľom sa stal práve syn. Pomáhal mi ju kontrolovať v počítači a aj tam sa podučil pravopisu. Kniha splnila svoj účel, v synovi som povzbudila sebavedomie a dokonca napísal zopár básničiek. Súčasné deti celkovo málo čítajú a treba ich vedieť vhodne motivovať.

-    Pobyt v africkom prostredí bol asi ďalšou Vašou silnou inšpiráciou. Ani po vydaní knihy „Africkí draci“ vtedy ste sa necíti ako spisovateľka?

Tou sa nebudem nikdy cítiť (smiech). Myslím si, že písanie je skôr mužská záležitosť, lebo oni to berú ako poslanie. Pre mňa je to stále hobby. Vždy som si musela najskôr splniť povinnosti materské, manželské, v domácnosti a až potom som sa mohla venovať písaniu. Ale pri druhej knihe som už troška vedela do čoho idem, lebo som mala skúsenosť, ako na to. Lebo dať dokopy niekoľko desiatok strán nie je ako napísať príbeh na 2-3 strany. Po návrate z Afriky, kde som strávila viacero rokov s deťmi a sprevádzala manžela, ktorý pracoval ako obchodný radca, som ponúkla redakciám niektorých časopisov moje zážitky a príbehy o Sudáne. V tom čase bol o to veľký záujem, pretože to bolo pred 22 rokmi a nebola možnosť vtedy toľko cestovať, ako dnes a aj krajina bola pre našich ľudí málo známa a z hľadiska kultúry atraktívna.

- Vo Vašich príbehoch i rozprávkach, ktoré onedlho uzrú svetlo sveta, rezonuje ako spoločný menovateľ Dúbravka. Ako ju vnímate a čo pre Vás znamená?

Dúbravku skutočne rada a často spomínam, pretože je to pre mňa jeden z najkrajších kútikov Bratislavy a milé prostredie na bývanie. A celé moje detstvo sa s ňou spája. Chodila som do školy v Dúbravke, ale od šiestej po deviatu triedu tak, ako všetci moji kamaráti v tom čase, sme dochádzali na základnú školu do Lamača. Na hry som nemala veľa času, lebo sme museli rodičom pomáhať. Ako dieťa som napríklad mala povinnosti, že keď prídem domov zo školy, tak som musela vyplieť mrkvu, niečo okopať, či obrať. Najmä keď som oberala egreše, tak som ich preklínala a želala som si, aby prišla veľká búrka a všetky plody odnieslo, aby som nemusela oberať. (smiech) Chovala som aj zajace a blízko pri kríži, kde je teraz škola, rástla krásna púpava (volali sme to mlieč) a zbierala som ju pre zajace. S otcom sme zvykli chodiť na dubáky, hrabáky, masliaky, ale bedle sme vtedy vôbec nezbierali. Dnes už vymizlo veľa húb z Dúbravky. Ale v hore je stále krásne a tie tunajšie lesy mi dávajú veľa inšpirácie a často ich spomínam, lebo sa k nim viažu moje zážitky z detstva. Pripravujem knižku, kde sa bude spomínať dúbravské prostredie. Dúbravka je stále mojou srdcovou záležitosťou, mám k nej kladný vzťah. Vždy, keď sme s rodinou odchádzali na dlhší čas do cudziny, mala som slzy v očiach, lebo sa mi z Dúbravky nechcelo odísť do sveta.

- Akým spôsobom Vás rodičia viedli?

Mám niečo od každého z rodičov. Od môjho otca som určite dostala do vienka „ľahkú ruku“ na kreslenie. Maľovala som olejom a veľmi ma povzbudzoval. Bol to pracovitý človek. Rodičia nás doma nikdy nebili a keď bol problém, tak stačilo, že sa na nás otec prísnejšie pozrel a vedeli sme, že máme poslúchnuť. Od mamy (Katarína Jakubčíková – pozn. red.) som asi zdedila schopnosť pracovať so slovom. Mamička má 81 rokov, patrí k tým najstarším obyvateľkám Dúbravky a pozná históriu každej tunajšej rodiny. Je jednou zo zakladajúcich členiek Klubu dôchodcov v Dúbravke, má veľmi dobrú pamäť a je stále „čiperka“ a teší sa dobrému zdraviu. Mamička zvykla písať scénky, žartovné príbehy. Ja som bola jednou z prvých, ktorá mala v tom čase v Dúbravke videokameru a nakrúcala som im predstavenia Klubu dôchodcov. Možno raz knižne spracujem aj všetky spomienky od mamičky, lebo by bolo dobré urobiť knihu o histórii Dúbravky jej očami.

-    Máte aj spätnú väzbu od Vašich detských čitateľov?

Pôvodne som plánovala, že honorár z poslednej knihy venujem sudánskym deťom cez niektorú charitatívnu organizáciu. Ale chcela som, aby sa deti dostali aj ku knižkám, tak som ich nakúpila a poslala do rôznych zariadení a detských domovov na Slovensku i v Chorvátsku. Mám odložených veľa listov od detí, ktoré mi píšu a tešia sa z mojich príbehov. Sú to pre mňa silné momenty a teší ma, keď deti čítajú.


Dúbravská televízia

Videozáznamy

Videozáznamy MZ nakrúcané DTV.

dubravska.televizia@internet.sk       

Dúbravská televízia, spol. s r.o., Saratovská 2/A, 841 02  Bratislava

Dúbravské noviny