Dúbravka › Mestská časť › Osobnosti Dúbravky › Rozhor s kapitánom Štefanom Čerteznimom
Rozhor s kapitánom Štefanom Čerteznimom
Osobnosť Dúbravky „Zlákali ma morské diaľky“, spomína kapitán Štefan Čertezni
V jednom z dúbravských panelákových bytov už 34 rokov žije, teraz na zaslúženom dôchodku, námorný kapitán diaľkovej plavby Štefan Čertezni. Počúvať jeho životnú cestu je pôžitkom. V súčasnosti píše o svojom živote námorníka a celoživotných skúsenostiach s plavbami po svetových moriach a oceánoch knihu, ktorá má už 240 strán. Keď uzrie svetlo sveta bude zaujímavým čítaním pre všetkých, ktorých zaujíma história Československej plavby dunajskej a námorníctva. Veď 32 rokov v Dunajplavbe na námorných lodiach a predtým 12 rokov v expedičnej rybnej flotile v niekdajšom Sovietskom zväze, to je množstvo nevyčerpateľných zážitkov.
Ako sa to všetko začalo....
Kapitán Štefan Čertezni je rodákom z Užhorodu. V čase, keď sa narodil, patrilo toto mesto do Československa. V Užhorode aj maturoval, ale jeho korene siahajú do Michaloviec. V roku 1954 nastúpil na Námornú školu v Litve. Prvé skúsenosti námorníka načerpal na bojovej lodi Veľký poľovník (za ponorkami), kde bol nalodený ako kadet, potom na trojsťažňových barketínach: Tropic a Capella. Praxoval na rybárskej expedičnej lodi, na ktorej preplával Baltické, Severné, Nórske i Barentsovo more a severozápadnú časť Atlantického oceána. Prax trvala 210 dní a tam zažil naozajstné búrky. Po ukončení námornej školy plával na lodiach patriacich Oceánskej rybnej flotile. V roku 1966 sa mu so svojou manželkou a synom podarilo presťahovať na Slovensko a bol nalodený na Bojnice ako tretí palubný dôstojník aj keď mal diplom kapitána vo vrecku, pretože Československá plavba dunajská (ČSPD) vlastnila len jednu námornú loď. Bolo to obdobie, keď sa začala realizovať 40-ročná myšlienka o možnosti predĺženia prepravy tovaru do dolnodunajských prístavov, odkiaľ bol tovar preložený na námornú loď ČSPD a prepravovaný cez moria do prístavu určenia. V roku 1967 pribudlo plavidlo Lednice, sesterská loď, kam nastúpil ako II. palubný dôstojník. O desať rokov neskôr bol menovaný na menšiu zaoceánsku loď Kremnica a stal sa jej prvým veliteľom. Neskôr pribudli ďalšie lode: Zvolen a Banská Bystrica, ktoré brázdili Stredozemné more, okolité moria a po nežnej revolúcii aj svetové moria a oceány. V roku 1990 pribudla loď Otava a neskôr Žilina. Cieľom kapitána Štefana Čertezniho bolo mať dobrý kolektív, od ktorého vyžadoval dodržiavanie prepisov.
Nezabudnuteľné zážitky na mori
Najväčšiu búrku prežil s námorníkmi na Atlantickom oceáne medzi ostrovmi Island a Grónsko, keď vlny dosahovali 22 až 25 metrov výšky a loď bola viac pod vodou, ako na hladine oceánu. Je to jeden z nezabudnuteľných zážitkov. V prístavoch mali námorníci aj svoje obľúbené podniky či krčmy. Nezabudnuteľný je aj príbeh so žralokmi, ktorý zažil, keď plával na rybárskej expedičnej lodi. Keď v severozápadnej časti Atlantického oceánu vytiahli na palubu sieť s úlovkom, zamotal sa do nej žralok. Meral 2,8 metra a námorníci ho bili kladivom a chceli hodiť do mora. On však ožil a vyhryzol časť kolena námorníkovi, ktorý ho držal pod papuľou. Nebolo to jednoduché, lebo aj odrezaná hlava žraloka dokázala odhryznúť jednému prst, keď chcel skúsiť, aké má ostré zuboradie. V spomienkach kapitána Štefana Čertezniho sa vynára aj plavba lode Lednice z roku 1967, keď s ďalšími loďami uviazli Suezskom prieplave na Veľkom horskom jazere a zostali v zajatí osem rokov. Stali sa svedkami krutosti vojny medzi Egyptom a Izraelom. V roku 1975 sa podarilo vyviaznuť z Veľkého horského jazera do Port Saidu.
Rodinné zázemie
Prácu na lodi bral kapitál s plnou vážnosťou, ale bola aj jeho veľkým koníčkom. Srdce ho vždy ťahalo domov k manželke a dvom synom a bol veľmi nešťastný, keď ho jeho polovička vo veku 60 rokov navždy opustila. Dnes mu robia radosť tri vnučky. Dve z nich bývajú spolu s ním a ich rodičmi a pán kapitán sa v úlohe starého otca cíti dobre. Tešia ho najmä školské úspechy dievčat.
Krutá realita
Morské diaľky a brázdenie vôd boli vždy jeho životom i poslaním a preto bol nesmierne sklamaný, keď bolo námorné loďstvo Slovákov úplne zlikvidované a rozpredané. Posledné (Žilina, Otava, Golden Trader) v roku 2002. Úžasné bolo plávať po moriach a oceánoch pod slovenskou vlajkou, tak poznali cudzinci Slovensko vo svete. Čo sa ľahko predalo, to sa bude ťažko znova nadobúdať a bude trvať ešte mnoho rokov, kým bude mať naša krajina opäť svoje námorné loďstvo. Slováci sú teraz námorníci bez lodí. Plavia sa, ale pod vlajkami cudzích štátov.
–––––––––––-
Štefan Čertezni
- narodený 1936 v Užhorode
- vyštudoval Námornú školu v Litve
- na lodiach prežil 43 rokov a z toho 24 rokov ako veliteľ
- má dvoch synov a tri vnučky
- získal vyznamenania – Najlepší pracovník Československej plavby dunajskej a Najlepší pracovník vodnej dopravy
- je čestným občanom mesta Kremnica