„Čože je to päťdesiatka, keď sa nám ľúbia dievčatká...?“ spieva sa v známej pesničke. Spýtajte sa Jána Materáka: „Čože je to stovka?“ a čulý pán vám odpovie: „Predovšetkým práca.“
Prišli sme mu blahoželať spolu s vedúcou oddelenia sociálnych vecí a zdravotníctva JUDr. Izabelou Rosíkovou a štábom Dúbravskej televízie. Storočného jubilanta (8.9. 1912) sme našli nad stolom plným papierov. „Píšem o histórii Starej Pazovy a tamojších Slovákov a, prirodzene, je to aj môj životopis,“ zdôveril sa nám. Na otázku, či pero je ľahké, odvetí: „Veru ťažké. Treba spomínať na to, čo bolo ešte za Rakúsko – Uhorska...“
Rodák z dolnej zemi prežil desať štátnych útvarov (!) a dve svetové vojny. Na tú prvú si ani veľmi nepamätá, bol dvojročný, keď sa začala, ale tá druhá mu poriadne zmenila život. Po skončení gymnázia v Zemune robil 13 rokov na Daňovom úrade v Starej Pazove. Vojna narušila mapu Juhoslávie a hoci sa narodil v srbskej časti, po rozpade žil v chorvátskej. A v roku 1944 ho Nemci chceli zverbovať, aby išiel brániť „tretiu ríšu“ pred vylodením spojencov. V chvate sa rozlúčil s manželkou, vzal nohy na plecia a poďho do domoviny otcov. Tesne predtým navštívil dolnú zem na slávnostiach v Petrovci ešte len budúci evanjelický farár pán Chabada (neskôr sa vypracoval na generálneho biskupa evanjelickej cirkvi a.v.) a práve uňho v Slovenskej Ľupči hľadal záchranu. A keď vypuklo Slovenské národné povstanie, pomáhal s organizovaním opevňovacích prác v okolí Banskej Bystrice.
Po prechode frontu sa aj s kamarátom rozhodli pre návrat do Starej Pazovy. Nasadli na bicykle a keď dobicyklovali do Košíc, tak prvé, čo videli, boli plagáty: Vybudujeme nové Československo! Bez Nemcov a kolaborantov. Potrebujeme všetky pracovité ruky. A keď to v nasledujúci deň počuli priamo z úst navrátivšieho sa prezidenta Edvarda Beneša, tak zmenili rozhodnutie. Opäť pomohli známosti – zamestnal sa na Povereníctve financií. Lenže prišiel nový režim a rozkol s Titovou Juhosláviou. Nepomohli zásluhy z aktívnej účasti v SNP, Ján Materák ako občan Juhoslávie sa porúčať. Na rok sa stal traktoristom, potom robil na stavbe až pri Revúcej.
Po návrate sa natrvalo usadil v našej Dúbravke. Kým žila manželka (ako 88-ročná umrela pred tromi rokmi), prechádzkami spoznávali všetky prírodné zákutia, parky. A často navštevovali rodnú dolnú zem. Ján Materák clivotu za domovom prekonával nielen fotografiami a obrazmi, ktoré mu pripomínali a pripomínajú rodnú hruď, ale aj častým stretávaním sa s dolnozemšťanmi. „Pred 18 rokmi som zakladal Spolok pazovských Slovákov, zvolili ma aj za jeho prvého richtára. Zhromažďovali sme písomnosti a dokumenty o rodnom kraji, publikovali, oživovali kultúru,“ spomína oslávenec. Za tento vrúcny vzťah k rodisku sa mu od svojich rodákov dostalo vrelého uznania. Primátor Starej Pazovy (z 18 645 obyvateľov je 5848 Slovákov) mu daroval hodiny a na miestnej fare ho vítalo vyše sto ľudí. „Aj upiekli tortu s číslicou 100, veľkú ako pol stola, aby sa ušlo každému,“ zasmial sa jubilant.
Veľká bola aj rodinná oslava, ktorú organizovali traja synovia – lekár Ján a architekt Svätozár pôsobia v Nemecku, Milan je bývalý generálny riaditeľ STV, dedka vybozkávali 4 vnúčence a pradedka 3 pravnúčatá. Ako dar dostal pobyt pri mori. Hoci sa vrátil so zdravotnými ťažkosťami, nestráca optimizmus, číta, píše, chodí, živo spomína. A čomu vďačí za dlhovekosť? „Spomínam si, ako som raz prišiel domov až večer, lebo s chlapcami sme hrali futbal. Mňa ale otec poveril prácou na poli. Zbytočne sa bolo vyhovárať, vzal korbáč a poriadne ma vyprášil. Veru, od mala sme pomáhali rodičom v domácich i poľných prácach, ako gymnazista som vstával pred piatou, lebo vlak odchádzal o šiestej a na stanicu bola poriadna štreka. Mali sme sa čo oháňať aj vo vojne, aj po nej. Tam niekde treba hľadať to, čo človeka zocelilo na celý život.“
A na čo sa najviac teší? Na stretnutia s rodákmi – vo februári prichádzajú dolnozemšťania na Slovensko a spolu s veľvyslankyňou Srbska v SR prežívajú nádherné dni a 1. augusta naopak, výprava Pazovčanov mieri zo Slovenska na rodnú zem, aby si uctili svojich predkov a ešte nadýchali emotívnej atmosféry spolu s novou generáciou.
Živijo!