Starostovo: „Prepáčte.“
Dúbravské rodiny násilne vysťahované z rodnej obce Dúbravka v roku 1952:
Ján Brliťa, Martina Darovca, Juraja Fila, Alžbety Galambošovej, Františka Granca, Teofila Janča, Jána Jánošíka, Jozefa Kráľoviča, Štefana Lučaniča, Emila Milošoviča, Gašpara Nemčeka, Jána Nuska, Pavla Piknu, p. Pribíka, Alexandra Zajíčka, Vincenta Zajíčka.
To je text pamätnej tabule, ktorá je osadená na kamennom pomníku v areáli miestneho úradu na Žatevnej ulici 2. Je pripomienkou neslávnych čias, keď rozhodovala svojvôľa a zlovôľa. Stačilo zlé susedské vzťahy preniesť na stranícku líniu, stačilo pošepkať o „zajačích úmysloch susedovho syna“, ktorý sa kamarátom zdôveril, že hranice sú čo by si kameňom dohodil, stačilo mať zálusk na susedov dom či susedovu rolu. A stalo sa, čo sa nemalo stať. Ľudia zrastení s rodnou hruďou boli zo dňa na deň nútení naložiť najpotrebnejšie veci na konský povoz, v prípade diaľavy im „veľkoryso“ pristavili nákladniaky, a dať zbohom rodnému domu, rodnej zemi. Zemepis vysťahovaných bol pestrý. Prievidza, Voderady, Sučany, Heľpa.
To všetko spomenul starosta Ing. Ján Sandtner, keď sa 19. septembra zvítal so svojimi rodákmi, ktorí napriek ťažkému osudu a veľkej krivde prišli v nežičlivom počasí na „vlastnú slávnosť“. S postriebrenými vlasmi, vráskami na tvárach, ale hrdo. „Nech je tento pomník s pamätnou tabuľou mementom, aby sa viac také veci nediali. Sedemnásť rodín bolo vysťahovaných a sankcie hrozili až dvadsiatim ôsmim. Nikoho v okolí to nepostihlo, iba Dúbravčanov. Poznačilo to život celých generácií vysťahovaných.“ Po potlačení emócií sa starosta po týchto slovách v mene poslancov miestneho zastupiteľstva, obyvateľov Dúbravky i svojom ospravedlnil za neprávosti spred šesťdesiatych rokov. Jeho: „Prepáčte“ rezonovalo dlho medzi prítomnými.
Potom hlúčik vysťahovaných spolu s dúbravskými poslancami a obyvateľmi presunul do záhrady, kde starosta odhalil skromný pomník s veľkým odkazom. Pamätníci si pri ňom zaspomínali na krušné obdobie. Niektorí synovia sa vrátili domov a v rodnom dome – našli cudzích ľudí. Za rodičmi museli cestovať na vzdialené adresy... Veľa podobných spomienok odznelo na posedení s poslancami a starostom. A lúčili sa slovami, nech sa také veci už nikdy viac nezopakujú.